První máj   Street Art   Rioty   R.E. Skružný   Vznik ČSR   Vyhlazení   Vzdělání   En|De|Pl|Ru  

Aktivismus    Reporty    Pozvánky    Termíny    Vzpomínáme    Koncept    Ideologie    PC bezpečnost  

Friedrich Kurreck: Život v Tretej ríši a svetová politická situácia vtedy a teraz

Som šťastný, že vás môžem informovať o našom živote v Hitlerovej dobe, pretože dnešní politici a masmédiá zámerne o tej dobe zavádzajú. Pochádzam z Thüringenu, vyrastajúc v roľníckej rodine so siedmimi deťmi a Hitlerovu dobu som živo zažil. Som vyštudovaný strojár, študovať som začal v Thüringene. Získal som štipendium, pretože moja matka nemohla poskytnúť peniaze na školu, potom čo môjho otca zabil blesk. Za národného socializmu nebol problém pre člena mnohopočetnej rodiny získať štipendium plus náhrady výdajov na živobytie. Človek len musel vyplniť žiadosť.

Keď Angličania začali s genocídnym úmyslom bombardovať civilné obyvateľstvo nemeckých miest – mužov, ženy, deti a starcov, dobrovoľne som sa prihlásil k letectvu, aby som sa stal pilotom zostreľujúcim anglické bombardéry. Počas vojny som slúžil ako pilot v bojovej eskadre. Po prepustení z väzenia som sa vrátil domov do Thüringenu, no musel som utiecť do Západného Nemecka, pretože moji priatelia a ďalší boli odvádzaní komunistickými zločincami, nikdy sa nevrátiac.

V Západnom Nemecku som ukončil svoje štúdium, popritom zarábajúc na živobytie. Po šiestich rokoch profesionálnej činnosti som sa stal hlavným strojným inžinierom vo veľkom západonemeckom priemyselnom podniku. Neskôr som založil svoju vlastnú vývojársku firmu, ktorej mnohé vynálezy a zlepšenia mi umožnili vytvoriť pre Nemcov mnoho pracovných miest.

Dnešný úpadok v takmer každej oblasti nemeckej spoločnosti pramení z neustálych neúspechov povojnového politického systému a jeho politikov. Povojnové Nemecko bolo znovu vybudovaná nami, mladými, bývalými vojakmi, ktorí sa vrátili z väzenia, spolu s mužmi a ženami našej domoviny. Ďalej tu bolo mnoho starých a schopných manažérov, ktorí počas vojny dokázali zvyšovať vojnovú produkciu pod spŕškou anglických a amerických bômb. Všetci sme chceli prebudovať naše Nemecko v duchu nemeckej jednoty. BRD (Spolková republika Nemecko) nám bola prezentovaná len ako dočasná, do znovu nastolenia Nemecka. Dnes politici všetkých farieb mlčky považujú túto dočasnú, neústavnú SRN za permanentnú. Žiaden dnešný politik nepovažuje túto situáciu ako neprijateľnú pre budúcnosť. Nemecká Ríša mala svoju legitímnu existenciu, dnes iba nefunguje! Osud našich politikov, ktorí boli zvolení v roku 1933 je všeobecne známy: norimberské rozsudky boli jasnou nespravodlivosťou!


DUCH NEMECKÉHO ĽUDU VOJNU PREŽIL

Tu je príklad: Povojnové Porúrie bolo obrovskou kopou rozvalín potom, ako Angličania odviezli zvyšné nepoškodené stroje do Anglicka ako vojnové reparácie. Ako viete, Sovieti urobili to isté.

Novovytvorenými odbormi bol zvolaný generálny štrajk na zamedzenie odvozu veľkého 10 tisíc tonového lisu. Bol to najväčší lis na svete a mohol nám priniesť ekonomické výhody. Taktiež by som dodal, že šéf odborov stále myslel ako Nemec. Táto otázka zahŕňala zachovanie zvyšných pracovných miest a zachovanie nášho ľudu. Toto zhromaždenie navštívili taktiež predstavitelia porúrskych podnikateľov. Po mnohých bojovne naladených prejavoch zo strany odborov požiadal o slovo jeden podnikateľ. Ten vyhlásil: „Nech si vezmú túto starinu. Používali sme ju pre našu celú vojnovú produkciu. Postavíme nové, väčšie a lepšie!“ Ako jedným hlasom prišlo odhodlané rozhodnutie: „Áno, áno, áno!“, znela odpoveď. Vyslovil magické slová. Starý duch ľudovej komunity bol stále živý a objaviteľný!


V NÁRODNOM SOCIALIZME ROBOTNÍCI A ZAMESTNÁVATELIA TVORILI JEDNOTNÝ FRONT PROTI KOMBINOVANÝM NEPRIATEĽOM KAPITALIZMU A KOMUNIZMU

Angličania odviezli starý lis do Anglicka, kde sa iste nachádza dodnes. My, mladí strojári tej doby, sme si vzali tieto slová k srdcu a následne skonštruovali a vybudovali najmodernejšie lisy, ktoré nám priniesli mnohé výrobné výhody voči Anglicku a ďalším víťazným štátom, a zabezpečili Západnému Nemecku veľký rast k prosperite. Anglicko stále vo svojich priemyselných odvetviach disponovalo výrobnými zariadeniami desaťročia zastaranými, s veľkými hriadeľmi, z ktorých sa prevodovými pásmi poháňali jednotlivé stroje. V Nemecku sme už vtedy využívali elektrinou poháňané stroje, čo sa ukázalo ako veľká technická výhoda. Anglické automobilové firmy, prevzaté Nemcami, taktiež svedčia o neschopnosti, čo je taktiež zdroj anglickej nenávisti voči schopným Nemcom.


POČAS 2. SVETOVEJ VOJNY BOL POVOLANÝ TAKMER CELÝ SVET NA ZRAZENIE USILOVNÝCH, STATOČNÝCH NEMCOV V DLHEJ, NANÚTENEJ VOJNE.

Národný socializmus za Hitlera zdôrazňoval už spomenutý princíp, že robotníci a zamestnávatelia patria k sebe v zjednotenom celku a nemali byť agitovaní či stavaní proti sebe, na rozdiel od kapitalistického systému dneška.

Počas trvania mojej kariéry som to vždy považoval za rozhodne správny a dôležitý koncept. Čo môže zamestnávateľ robiť s dobrými vynálezmi a vylepšeniami, ak nemá vo svojej dielni žiadnych robotníkov, ktorí ich môžu využiť? Nič! A naopak: čo môže veľmi dobrý robotník robiť, ak nemá žiadneho zamestnávateľa, ktorého podnikateľské rozhodnutia mu poskytnú modernú technológiu? Nič!

Princípom je, že tí, ktorí pracujú hlavou a rukami, zjednotení s národne uvedomelými zamestnávateľmi, patria k sebe ako tím. Tento politický princíp, kombinovaný s naším ústupom od kapitalistického zlatého štandardu, nás vyviedol z bezútešnosti a škôd spôsobených Versaillským diktátom. Nemecko za Hitlera nebolo viac objektom rabovania víťazov 1. svetovej vojny.

To bol Hitlerov koncept ľudovej komunity, ktorý je dnes osočovaný a nepovšimnutý. U dnešných politikov – alebo lepšie povedané, dnešných vazalov kapitalizmu – niet žiadneho národného povedomia. „Ekonomický vývoj prostredníctvom viacerých fúzií,“ sú magické slová dneška. Zahraniční kapitalisti teraz rozhodujú o eliminácii nemeckých pracovných miest. Stavanie zamestnancov proti zamestnávateľom a naopak v ľudovej komunite je popredným princípom dnešného pseudo-demokraticého kapitalistického systému. Dnes v ekonomike vidíme mnoho negatívnych príkladov, kde k tomuto došlo. Nemecký robotník sa nakoniec stal futbalovou loptou zahraničných ekonomických záujmov.


TOTO JE KAPITALIZMUS A GLOBALIZMUS VO SVOJEJ NAJČISTEJŠEJ FORME. PRED NIMI SA MUSÍME CHRÁNIŤ VŠETKÝMI SILAMI

Rád by som dodal, že za Hitlera bolo 6-7 miliónov nezamestnaných z „Weimarskej republiky“ z väčšej časti za 2 a pol roka znovu zamestnaných. Za päť rokov sa dosiahla plná zamestnanosť. Hitlerovi nepriatelia dnes tvrdia, že plná zamestnanosť sa dosiahla iba zbrojením. To je absolútne klamstvo. Zbrojenie začalo po prvýkrát hrať veľkú ekonomickú úlohu v roku 1939, potom, čo nám Anglicko a Francúzsko nanútili vojnu. Tu sú čísla:

Príjem nemeckého zbrojného priemyslu od roku 1933 to 1939:

1933/34 1.9 miliardy RM = 4% HNP (Hrubého národného príjmu)

1934/35 1,9 miliardy RM = 4% HNP

1935/36 4,0 miliardy RM = 7% HNP

1936/37 5,8 miliardy RM = 9% HNP

1937/38 8,2 miliardy RM = 11% HNP

1938/39 18,4 miliardy RM = 22% HNP

Tieto čísla vyvracajú spojenecké obvinenia, že Nemecko sa z Veľkej Krízy dostalo cestou vyzbrojovania. Ekonomická situácia tzv. „Weimarskej republiky“ začala porážkou v 1. svetovej vojne, ktorá bola vedená Anglickom proti Nemecku vo forme obkľúčenia a bezprecedentnej blokády hladom.

Profesor H. C. Peterson vo svojej knihe Propaganda for War napísal: „Do roku 1918 zomrelo na podvýživu a choroby spôsobené blokádou približne 763 tisíc Nemcov.“ Títo Nemci boli deti, ženy, starci – najslabší členovia spoločnosti.

Charles C. Tansill napísal v knihe Back Door to War: „Podpis prímeria 11. novembra 1918 blokádu Nemecka nezrušil. Mesiace po skončení 1. svetovej vojny spojenecké vlády neumožňovali, aby sa hladujúcemu ľudu v Nemekcu dostalo potravín.“


O VRAŽDENÍ NEMECKÉHO ĽUDU BOLO UŽ ROZHODNUTÉ

Duff Cooper, Prvý lord admirality, napísal: „Urobili sme všetko v našich silách, aby sme vyhladovali ženy a deti v Nemecku.“

Churchill, ktorý bol už v tejto dobe vplyvným anglickým politikom, vyhlásil v interview pre London Times: „Ak Nemecko počas ďalších 50-tich rokov obnoví svoj obchod, viedli sme (prvú svetovú) vojnu zbytočne.“

Všetka táto proti nemecká nenávisť bola spísaná na papieri na konferencii vo Versailles v roku 1919. Nemecko muselo bohatým víťazom odovzdať svoje zlaté rezervy, ktoré predstavovali neslýchaných 100 miliárd mariek v zlate. Tento objem bol dokonca ešte navýšená! Na porovnanie, frankfurtskou mierovou zmluvou z roku 1871 bolo Francúzsko nútené ustúpiť zo Saska-Lotrinska a zaplatiť vojnové reparácie vo výške 5 miliárd frankov.

Pretože Nemecko nemohlo zaplatiť tak veľký objem „reparácií“, Francúzsko svoj diel dosiahlo okupáciou Porúria a Porýnia a odklonením tamojšej produkcie uhlia do Francúzska.


NEMECKÝ ĽUD MRZOL A HLADOVAL

Kvôli tomuto enormnému objemu reparácií, ktoré mali byť vyplatené v zlate, prestalo existovať akékoľvek krytie marky, čo viedlo k inflácii. Tá vymazala nemecké úspory. V tých dňoch stál bochník chleba 2 miliardy mariek, na konci inflácie stala libra masla (cca 0,5 kg) 2 trilióny mariek.

Ako peňažný prostriedok bola marka iba kusom papiera, bez akéhokoľvek krytia! Zavedenie „príjmovej marky“ v roku 1924 ukončilo. Revalvácia nevyriešila základný problém nezamestnanosti, kvôli ktorej obyčajnému ľudu a niekdajším robotníkom chýbali najjednoduchšie a najzákladnejšie životné potreby, zvlášť potraviny.

Roky „Weimarskej republiky” boli pre nemecký ľud príznačné nezamestnanosťou a hladom, nedostatkom teplého obydlia v zime a beznádejnej budúcnosti. Miera mestských samovrážd bola veľmi vysoká. Deti boli poprednými obeťami prenikavej chudoby tej doby. Pretože vláde chýbali životaschopné alternatívy a trpela istými demokratickými defektmi, mohla sa spoliehať iba na krízové vyhlášky. Hitler ukázal správny smer, ktorým sa mali uberať politici 32 strán tých čias. O tom neskôr.


AKO SOM TOTO UTRPENIE PREŽIL?

Celé armády nezamestnaných prúdili z miest, na vidiek, aby žobrali o jedlo pre svoje rodiny. V dedinách sa nezamestnaní ponúkali ako poľnohospodárski robotníci, len za trochu jedla. V jeseni prechádzali čerstvo pozbierané zemiakové polia hľadajúc zemiaky ponechané v zemi. Chudobní robotníci nemali peniaze na nákup uhlia na kúrenie. Pred príchodom zimy si človek mohol zakúpiť tzv. „povolenie na drevo“ za jednu marku lesníkovi. Majitelia takéhoto povolenia mali právo zbierať polámané vetvy ako palivové drevo zo štátnych lesov. Takto boli čistené lesy, ktoré neboli v stave, v akom sa dnes nachádzajú. Každý deň človek videl zástupy s vozíkmi smerujúce do lesov. Lživí a cynickí novinári dnes tárajú o „zlatých dvadsiatych rokoch“! Zlaté pre koho? Pre rabovačov nemeckého ľudu? Všetko ostatné je nehanebný výsmech a lož voči mase hladujúcich a mrznúcich ľudí tej doby.


KOMUNISTICKÁ STRANA ÚTOČÍ NA ROĽNÍKOV

Roľníci v Thüringene mali zväčša malé usadlosti, žiadne peniaze a často boli hlboko zadĺžení. Komunisti ich napriek tomu považovali za súkromných vlastníkov a ako takých, za svojich politických nepriateľov. Naša malá usadlosť bola skupinami týchto ľudí opakovane prepadávaná a olupovaná. Tieto návštevy boli charakterizované drzým a arogantným správaním, s rozkazmi priniesť im jedlo na stôl, samozrejme zadarmo! Môj otec hovorieval matke: „Daj im všetko, čo máme, inak nám vypália dom.“ Nočná obloha bola často ožiarená plameňmi podpálených statkov. Ľudia hovorievali, že to urobili komunisti. V tom čase bola úzkosť naším neustálym spoločníkom. Bola to revolučná situácia! Neskôr, po založení SA Hitlerom, bol sa tento prízrak rýchlo stratil a navrátil sa relatívny poriadok.

V horských regiónoch po celom Nemecku bol obyčajný ľud obzvlášť tvrdo zasahovaný všadeprítomným hladom.

Prostredníctvom demokratických volieb sa Hitler 30. januára 1933 ujal vedenia Nemecka. Čo prevzal, bol totálne zbankrotovaný štát, „Weimarská republika“ s 6-7 miliónmi nezamestnaných robotníkov. Ako som sa už zmienil, všetky nemecké zlaté rezervy vzali víťazi 1. svetovej vojny ako reparácie. Štátna pokladňa bola prázdna!

Celý nemecký ľud bol naplnený nádejou pre tento nový začiatok za Hitlera. Sľúbil nám „Prácu a chlieb“ a svoje slovo dodržal, na rozdiel od dnešných politikov „Druhej republiky na nemeckej pôde“. Na to nezabudneme!

Pre Hitlera nebolo mysliteľné, aby sa Nemecko kvôli rozvoju ekonomiky zadĺžilo u židovských bankárov medzinárodných finančných kruhov. Nechcel, aby sme padli späť do otroctva ich úžery! Národno-socialistická ľudová ekonomika za Hitlera tak stála v kontraste voči dnešným politikom SRN s ich kapitalistickým systémom nezodpovedných deficitných machinácií.

Hitler našiel novú cestu, a v nej spočívajú jeho veľkolepé a jedinečné činy. Je dôležité, aby ste vedeli, ako chytro to vykonal, na nevôľu zahraničným kapitalistom.

Hitlerova cesta sa nazýva „Ekonomika ľudu“. Mnoho nasledujúcich generácií o tom málo vie, a preto to objasním: na zmiernenie najväčšej núdze nemeckého ľudu sa okamžite zorganizovala „Zimná pomoc“. Jej mottom bolo: „Nikto nebude mrznúť ani hladovať!“


BOLA TO VEĽKÁ ZBIERKA PRÍSPEVKOV PRE NAJCHUDOBNEJŠÍCH Z CHUDOBNÝCH V NÚDZOU TRPIACICH V HORSKÝCH REGIÓNOCH A MESTÁCH

To bola prvotriedna sociálna akcia a mala veľký úspech. Chudobní ľudia z týchto regiónov vyrábali malé predmety, ako drevorezby a podobne, ako dary za obdržané príspevky, ktoré im rýchlo pomohli získať prácu a chlieb. Ľudia vystavovali tieto predmety, aby ukázali, že vykonali svoju časť v pomoci chudobným, čo povzbudzovalo celý nemecký ľud, aby konal rovnako.

Na zabezpečenie práce a chleba miliónom nezamestnaných bol vyvinutý plán „motorizácie“ Nemecka.

Začalo sa s výstavbou diaľnic, použijúc výlučne nemecké materiály. Ako viete, dnešné cesty sú pokryté asfaltom. Tento ropný produkt musel byť dovážaný a platený dolármi, no my sme doláre nemali. Preto sa vynašli betónové platne. Cesty sa tvorili spájaním betónových platní na udupanej zemi. Všetky potrebné materiály boli dostupné v Nemecku. Vynálezcami a budovateľmi boli strojári Dr. Todt a Dr. Dorpmüller.


DIAĽNICE MALI VYUŽÍVAŤ NEMECKÍ ROBOTNÍCI, TO JEST, NEMECKÝ ĽUD

Nemecký autopriemysel učinil svoj návrh: cena automobilu bude medzi 1350 až 1600 RM, no tieto ceny boli pre Hitlera príliš vysoké. Hitler pre ľud navrhol výrobu nového a moderného automobilu. Tento automobil vyrobil Dr. Porsche – Volkswagen. Toto auto bolo v každom ohľade nové a bolo najvyrábanejším a najekonomickejším vozidlom na svete. V tom čase stálo 995 RM, táto suma sa dala splatiť v malých splátkach. Nikdy nezabudneme, že „Volkswagen“ bolo slovo, ktoré použil osobne Hitler, tento termín nebol schopný vymazať ani povojnový duch. Spomeňte si na to, keď uvidíte Volkswagen.

Na udržanie Nemecka nezávislým od (prevažne židovských) medzinárodných financií, nemeckí chemici vyrábali pneumatiky z dostupných nemeckých materiálov, hlavne uhlia, prostredníctvom polymerizácie. Továrne Buna v Merseburgu boli postavené za týmto účelom. Pneumatiky zhotovované z nemeckého umelého kaučuku boli taktiež silnejšie než tie, ktoré boli vyrábané z prírodného kaučuku.

Vozidlá potrebovali taktiež palivo, čo je destilovaný ropný produkt. Ropa sa dala kúpiť iba so zahraničia za doláre, ktoré sme nemali. Nemecká vynaliezavosť a podnikavosť vyprodukovali naftu skvapalňovaním uhlia. Kvôli tomu vznikol podnik Leuna Werke v Merseburgu. Dokonca ešte dnes Južná Afrika vyrába palivo touto technikou. Týmito nemeckými vynálezcami boli chemici Fiscner and Tropsch.

Nemci potrebovali oblečenie, no bavlna sa dala kupovať iba za doláre zo zámoria. Za Hitlera sa vynašlo prvé praktické umelé vlákno. Fabrika na umelé vlákna dodnes stojí v Schwarze, v Thüringene. V kombinácii s vlnou nemeckých oviec tento materiál prispel k pohodlnému odevu. Po prehre nanútenej vojny Američania ukradli tento patent ako vojnovú korisť a za doláre nám predávali oblečenie z tohto umelého vlákna vyrábané!


NA OBNOVENIE EKONOMIKY NEMECKÝ OCELIARSKY PRIEMYSEL NUTNE POTREBOVAL ŽELEZNÚ RUDU

Na nákup železnej rudy s vysokým obsahom železa (81-85 percent) zo Švédska neboli dostupné doláre. Preto sa vyvinul nový proces „Krupp-Rennov proces“. Tento nám umožnil používať domácu železnú rudu, s obsahom iba 23-26 percent železa. Nemeckí baníci, oceliari a kovospracujúce firmy zase začali pracovať bez zadĺženia u židovských finančníkov víťazných štátov Anglicka a Ameriky, vyhnúc sa tak ich otroctvu úžery. Ich nevôľa bola nielenže evidentná, ale rovnaká bola ich túžba túto situáciu zmeniť, v prípade nutnosti i prostredníctvom vojny!

Výstavba domov a bytov pre robotníkov bola všade znateľná. Finančné podmienky boli celkom primerané. Novo zosobášené páry s deťmi získali štedré pôžičky splatné do 10 rokov, takže si mohli dovoliť kúpiť priestranný dom či byt. Narodenie prvého dieťaťa zrušilo ¼ pôžičky, 4 deti zrušili celý dlh! Hitlerov názor bol nasledovný: „Počas desiatich rokov rodina so 4 deťmi nielenže získa viac, než je objem pôžičky, ale bude platiť dane na stovkách užitočných predmetov.“ Domy a byty boli prirodzene konštruované v súlade s najvyššími štandardmi verejného zdravia, čo je faktor, na ktorý sa u predchádzajúcich stavieb z veľkej časti zabúdalo. Za pár rokov sa daňové výnosy ztrojnásobili.

Pred koncom roku 1933 Hitler uspel vo vybudovaní 202 119 obydlí v súlade so svojim budovateľským programom. Za 4 roky sa vybudovalo takmer 1,5 milióna (1 458 128) obydlí pre nemecký ľud.

Mesačný nájom pre robotníka, ako predpisoval zákon, nesmel prekročiť 26 ríšskych mariek. To bola zhruba 1/8 jeho mesačného príjmu. Zamestnanci s vyššími príjmami platili maximálne 45 RM. Porovnajte to s dnešnými nájmami!


HITLEROVO NEMECKO NIKDY NEZAŽILO FINANČNÚ KRÍZU

Tieto výnimočné výsledky nemeckého ľudu boli dosiahnuté nemeckou vynaliezavosťou a priemyslom pod Hitlerovým vedením, a s týmito úspechmi sa vrátila sebadôvera Nemcov. Boli sme nezávislí a slobodní, nemuseli sme byť zadĺžení. Aj to je čosi, na čo nezabudneme! Rovnaké ocenenie sa dá učiniť v mnohých ďalších oblastiach.

Ako som už uviedol, pochádzam z roľníckej rodiny, preto by som chcel vysvetliť, ako Hitler vyriešil nemecké poľnohospodárske problémy. I roľníci prišli veľkou infláciou o úspory. Pre Židov a iných zahraničných špekulantov bol tento zúfalý stav enormnou ziskovou príležitosťou. Hovorievalo sa: „Choďte do Nemecka a kúpite farmu či továreň za pár dolárov!“ A oni prichádzali. Poskytovanie vysoko-úročených pôžičiek viedlo k závislosti, núteným predajom a strate nehnuteľností. Na oslavách Dní roľníkov v Bückeburgu v roku 1935 Hitler oznámil zavedenie Zákona o dedení poľnohospodárskych usadlostí na ochranu poľnohospodárstva, kedy farmy väčšie ako 15 akrov mohli zmeniť majiteľa len dedením. Také farmy, ktoré sa nachádzali v cudzích rukách, museli byť vrátené predchádzajúcim vlastníkom. Národno-socialistický štát uvoľnil dostatok potrebných prostredkov na opätovné odkúpenie. Kúpa fariem za pár dolárov bola anulovaná Zákonom o dedení poľnohospodárskych usadlostí, na radosť roľníkov. Bol to brilantný šachový ťah na ochranu nemeckého poľnohospodárstva! Veľké nahrabanie si zahraničných špekulantov bolo retroaktívne obmedzené a so svojimi neprávom nadobudnutými ríšskymi markami nemohli robiť nič, pretože neboli konvertibilné. To samozrejme povzbudzovalo nenávisť takýchto ľudí voči národno-socialistickému Nemecku.

V prospech roľníkov, ktorých príjmy patrili v Nemecku medzi najnižšie, boli prijaté ďalšie efektívne opatrenia. Len v roku 1933 sa pre roľníkov vybudovalo 17 611 domov. Za 3 roky sa vybudovalo 91 tisíc takýchto obydlí. Týmto a ďalšími opatreniami Hitler podporil roľníkov a zlepšil ich ekonomickú situáciu.


ZAHRANIČNÝ OBCHOD

Pretože Nemecko už nebolo na zlatom štandarde, jeho zahraničný obchod sa stal dobre fungujúcim bartrovým systémom. Všetky krajiny, ktoré boli nezávislé od USA a Anglica rady tento systém adoptovali. Výmenou za stroje sme získavali rudu, kávu, tropické ovocie a dôležité suroviny zo Španielska, Portugalska, Brazílie a iných krajín. Všetky európske a zámorské krajiny schvaľovali túto metódu obchodovania, pretože Nemecko bolo veľmi čestným obchodným partnerom. Ocenenie tohto obchodu americkým dolárom nebolo možné, pretože tieto krajiny nemali žiadne doláre na nákup nemeckých strojov. Do dnešného dňa ľudia v týchto krajinách stále hovoria, ako s nimi Hitlerovo Nemecko poctivo jednalo. Títo ľudia zostávajú i dnes našimi priateľmi.

Ich exportné produkty neboli podriadené špekuláciám na burze cenných papierov v New Yorku, čo bolo výhodou našich bývalých obchodných partnerov. Táto obchodná metóda bola prirodzene tŕňom v oku anglo-americko-židovských bankárov, ktorí z tohto obchodu nemohli ďalej profitovať. Výsledkom bola extrémna agitácia proti Nemecku.

Prvé vyhlásenie vojny Svetovým židovským kongresom prišlo len 3 týždne po Hitlerovom demokratickom zvolení. Táto senzačná deklarácia bola publikovaná londýnskym Daily Express 24. marca 1933 na prvej strane. Tu je pár výňatkov z tejto deklarácie vojny: „… 14 miliónov Židov, po celom svete, je zjednotených ako jeden muž vo vyhlásení vojny proti nemeckému prenasledovaniu svojich bratov vo viere… Svetové židovstvo sa rozhodlo nemlčať tvárou v znovuoživenému štvaniu stredoveku… Židovský obchodný magnát opúšťa svoju kanceláriu, bankár svoju banku, obchodník svoj obchod a podomový predajca svoj podnos. (Pozn. prekl: Neexistovali židovskí robotníci?) Zjednocujú sa vo svätej vojne proti hitlerovskému nepriateľovi Židov.“

Ako dnes vieme, svetové židovstvo sa nezaujímalo o svojich „bratov vo viere“ v Nemecku, ale iba o Hitlerovo odstúpenie od zlatého štandardu prostredníctvom nemeckej produktivity a následnou stratou svojich šmelín. Dva dni po vyhlásení vojny svetovým Židovstvom a agitáciou proti Nemecku zaslala Sionistická únia pre Nemecko telegram vysokopostaveným Židom v Ameriky s dátumom 26. marca 1933:

„S ohľadom na zahraničné dezinformácie o nemeckých židoch za účelom vytvárania anti-nemeckej propagandy, Sionistická únia pre Nemecko vyhlasuje: S veľkým odhodlaním sme informovali celú židovskú svetovú tlač prostredníctvom Jewish Telegraph Agency, už 17. marca, o našej deklarácii proti akejkoľvek anti-nemeckej propagande. Verejne sme zopakovali svoj protest proti všetkým nepravdivým tvrdeniam o krutostiach a nepodloženému senzacionalizmu. Protestujeme proti každému pokusu podávať židovské záujmy do služieb iných krajín či skupín. Obrana občianskych práv a Židov ich ekonomickej pozície nemôže a nesmie byť spojená s anti-nemeckými politickými aktivitami.“

Napriek týmto varovaniam nemeckých Židov vedenie svetového Židovstva pokračovalo vo svojej kampani propagandy krutosti voči Nemecku. Týmto bola otrávená svetová politická klíma. Preziden „neutrálnych“ Spojených štátov amerických sa horlivo pridal k šarvátke. V Chicagu, v októbri 1937 rečnil po prvýkrát o „mierových národoch“ proti „agresorským národom“ (Japonsko, Taliansko a Nemecko), ktoré by mali byť dané do „karantény“., to jest, malo by byť na ne uvalené embargo zo strany U.S.A. Tento prejav sa neskôr stal známym ako „karanténna reč“. Na záver svojho prejavu Roosevelt pokrytecky uviedol: „Som rozhodnutý presadzvoať politiku mieru, prostredníctvom všetkých praktických opatrení, aby som sa vyhol zapojeniu do vojny… Musí byť vyvinuté pozitívne úsilie na udržanie mieru. Amerika nenávidí vojnu. Amerika dúfa v mier. Amerika zohrá aktívnu úlohu v snahe o mier.“

21. novembra 1938 sa Jerzy Potocki, poľský veľvyslanec vo Washingtone, D.C., zmienil o tom, že navštívil amerického veľvyslanca Williama Bullita v Paríži, ktorý mu povedal, že Roosevelt sa rozhodol viesť U.S.A. do ďalšej vojny, ktorá by mohla trvať 6 rokov. Bullit o Nemecku a Hitlerovi rozprával s mimoriadnou vehemenciou.

27. decembra 1945 James Forrestal, počas vojny námestník ministra pre námorníctvo USA, uviedol vo svojom denníku: „Hral som golf s Joem Kennedy. Opýtal som sa ho na jeho konverzácie s Rooseveltom a Neville Chamberlainom v roku 1938. Medzi iným povedal, že Hitler chcel bojovať proti sovietskemu Rusku, bez vyhľadávania neskoršieho konfliktu s Anglickom, ak by na Bullitovo a Rooseveltovo naliehanie nedošlo v lete 1939 k poníženiu Nemecka prostredníctvom Poľska. Ani Francúzsko, ani Británia by z Poľska nerobili príčinu na vojnu, ak by to nebolo na neustále naliehanie Washingtonu… Chamberlain bol presvedčený, že USA a svetové Židovstvo prinútili Anglicko k vojne…“

V roku 1938 bola židovská deklarácia proti Nemecku zopakovaná. Nemecké tovary boli v USA bojkotované. Americký ľud bol Židmi vlastnenými médiami tlačený k „bojkotu všetkých nemeckých tovarov“ a nemeckých firiem. Židia na nemeckých lodiach umiestňovali výbušniny. Švajčiarsky národno-socialistický vodca, Wilhelm Gustloff, a neskôr von Rath z nemeckého veľvyslanectva v Paríži, boli Židmi zavraždení. Deklarácia vojny proti Nemecku zo strany svetového Židovstva a ich útoky na Nemcov a nemecké záujmy v zámory ohrozili Židov v Nemecku. Výsledkom bol opätovný bojkot židovských podnikov v Nemecku. „Bojkotujte židovský tovar“ bolo posolstvo jednodenného bojkotu židovských firiem v Nemecku, 1. apríla 1933. Medzinárodné židovstvo bolo zodpovedné za vojnu, a pretože boli deklarovanými nepriateľmi Nemecka, bolo s nimi zaobchádzané ako s vojnovými zajatcami a na tomto základe uväzňovaní.

Mali by ste taktiež vedieť, že 24. marca 1933 Národná únia židovských frontových vojakov zaslala americkej armáde v Berlíne nótu, kde sa uvádzalo: „Je taktiež naším rozhodnutím odmietnuť nezodpovednú anti-nemeckú agitáciu tzv. židovských intelektuálov v zámorí. Títo ľudia, ktorí z väčšej časti neboli nikdy známi ako nemeckí Židia, sa vzdali svojho práva byť našimi samozvanými ochrancami, keď nás v kritickom momente opustili a utiekli z krajiny. Nemajú žiadne právo miešať sa do nemecko-židovských záležitostí. Zo svojho bezpečného úkrytu nehanebne strieľajú svoje šípy zveličovania zraňujúc nemeckých Židov ako aj Nemecko…“

Títo židovskí vojnoví agitátori na druhej strane Atlantiku sa zjavne len málo starali o životy a bezpečnosť nemeckých Židov. Po príchode vojny pokračovali vo svojej agitácii tým najhorším spôsobom, so svojím neustálym očierňovaním Nemecka a Hitlera. Bezpodmienečnou kapituláciou nemeckých obranných síl 8. mája 1945 títo anti-Nemci dosiahli svoj cieľ: nemecký ľud sa zase mohol ošklbať ako mŕtva hus, ako sa to deje i dnes.

Naši nasledovníci nevedia absolútne nič o týchto predošlých udalostiach. Nemecký ľud sa politikmi a médiami zámerne udržiava v nevedomosti. Prečo?


PÁR DOBOVÝCH ZAHRANIČNÝCH MIENOK O HITLEROVI A NÁRODNOM SOCIALIZME „V TEJ DOBE“.

Ďalej by som citoval zahraničného politika, ktorý bol naším nepriateľom v 1. svetovej vojne, bývalého anglického premiéra, Lloyda George, pri jeho návšteve Nemecka roku 1936, ako o tom informoval londýnsky The Daily Express: „Práve som sa vrátil z návštevy nemecka. Videl som slávneho nemeckého Vodcu, a taktiež niektoré zmeny, ktoré zaviedol. Čokoľvek si človek môže myslieť o jeho metódach, ktoré s istotou nie sú parlamentné, niet pochýb, že do myslenia nemeckého ľudu priniesol zmenu. Po prvýkrát od (prvej svetovej) vojny tam vládne všeobecný pocit dôvery. Ľudia sú šťastnejší. Po celej krajine sa rozlieva radosť. Je to šťastnejšie Nemecko. Tento zázrak dokázal jeden muž. Faktom je, že Hitler oslobodil svoju zem zo strachu pred neustálym zúfalstvom a ponížením, čo mu v dnešnom Nemecku prinieslo neobmedzenú autoritu.

No je obdivovaný nielen pre svoje vedenie ľudu. (Hitler) je uctievaný ako národný hrdina, ktorý svoju zem zachránil pred totálnou bezútešnosťou a degradáciou. Je nemeckým George Washingtonom, mužom, ktorý získal nezávislosť od utláčateľov svojej krajiny.“

7. mája 1945 1945 citovali Aftenposten nórskeho nositeľa Nobelovej ceny, Knuta Hamsuna: „Hitler bol reformátorom najvyššieho stupňa, a jeho historický osud bol v dobe bezpríkladnej brutality, ktorej sa nakoniec stal obeťou.“

Boli tu i ďalší, ako Churchill a Roosevelt. Počas olympijských hier v roku 1936 Churchill povedal: „Prinútime Hitlera k vojne, či to chce alebo nie.“ V roku 1937 Churchill nemeckému ministrovi von Ribentropovi: „Ak Nemecko priveľmi zosilnie, zničíme ho opäť!“

Roosevelt vyhlásil v roku 1934 pred Kongresom USA: „K vojne s Nemeckom dôjde – všetko bolo už nejaký čas plánované…“

Lord Halifax, britský minister zahraničných vecí a vicekráľ Indie, taktiež vojnový štváč, je citovaný v knihe profesora Davida L. Hoggana (1962) The Forced War: „Rozhodli sme sa hodiť všetku vinu za vojnu na Hitlera.“

Hitler vojnu nechcel! 19. júla 1940 vyhlásil vo svojom prejave pred Reichstagom: „Aj dnes som stále zarmútený neúspechom mojich snáh nadviazať s Anglickom priateľstvo, o ktorom verím, bude požehnaním pre oba národy.“

Hitler často cestoval v špeciálnom vlaku z Berlína do Mníchova a späť. Len čo ľudia po stranách trate zbadali jeho vlak, prestávali pracovať a mávali, čo zdravili nemeckých pozdravom. Hitler bol jedným z nás, a my sme boli naňho pyšní!

Môj otec bol maloroľník, ktorý každých šesť mesiacov musel platiť dane z nehnuteľností. Daňovým úradníkom bol lesný robotník v tom istom obvode, ustanovený do tejto funkcie finančným úradom. Aj keď sa jeho dom nachádzal len 150 metrov od nás, môj otec si vždy obliekol svoj najlepší oblek, aby priniesol svoj príspevok našej krajine, nazývanej Nemecko. Platenie daní bolo pre môjho otca čestnou a posvätnou povinnosťou. Porovnajte tento postoj so skorumpovaným správaním dnešných politikov SRN, pokiaľ ide o daňové záležitosti!

Keďže Hitlerovo prevzatie vlády bolo demokratické, nie násilný prevrat, zrušil nosenie gumených policajných obuškov. Potom, čo bolo toľko Nemcov degradovaných týmito zbraňami počas Weimarskej republiky, nebolo viac povolené biť Nemcov. To jasne dokazovalo, že vedenie Tretej Ríše malo dôveru v ľud, nie strach z ľudu, a že ľud mal dôveru, nie strach, vo svoje vedenie! Za Hitlera bola miera zločinnosti extrémne nízka. Prosím, zvážte, čo to dnes znamená, zákaz držania zbrane. Povolenia na držanie zbraní dnes takmer neexistujú. To len znamená, že politici SRN svojmu vlastnému ľudu nedôverujú a boja sa ho. V Hitlerových časoch bol drogový problém neznámy!


ZA HITLERA SA BUDOVALI PRVÉ VÝLETNÉ LODE PRE NEMECKÝCH ROBOTNÍKOV

Veľké výletné lode „Wilhelm Gustloff“, „Robert Ley“, “Cap Arkona” a ďalšie umožnili nemeckým robotníkom výlety za nemnoho peňazí. Boli to úplne nové lode, s moderným dizajnom. Tieto lode mali zakázané vplávať do britských prístavov, v základe preto, aby britskí robotníci nevideli, čo sa dostávalo robotníkom v Hitlerovom národnom socializme. Obľúbeným cieľom bol portugalský ostrov Madeira, ako i španielske ostrovy a prístavné mestá.

V Hitlerovej dobe sme v našich životoch vnímali prielom do novej dimenzie. Pár rokov predtým sa ľud nachádzal v najväčšom nešťastí, a teraz, po rozhodnom zmene smeru, pred nami ležala nová a lepšia budúcnosť. Mnoho ľudí zo zahraničia posielalo sovje deti na štúdium do Nemecka, kde chceli poznávať Hitlerovu Ľudovú ekonomiku a nemecké technológie, ktoré boli na vrchole technického rozvoja.

Hitler tak celému svetu ukázal, že ekonomika sa dá vybudovať vôľou ľudu, bez zlata. Tento spôsob bol úplne nový, a odporúčal sa mnohým chudobným na zemi.

Hitlerovi zahraniční kapitalistickí oponenti preto vnímali jehonový ekonomický systém ako vyhlásenie vojny a nebezpečenstvo pre celý kapitalistický systém zlatého štandardu so svojim neohradničeným kreditom, ktorý vytváral otroctvo dlhu, závislosť a zánik chudobných krajín pod vládou judeo-anglo-amerických finančných kruhov.


NEMECKO SA STALO PRE LUPIČOV NEDOSTUPNÝM

Svetoví židovskí vodcovia sa chvália: „Máme najväčiu moc na zemi: zlato!“ (ktorým tvoria chudobu! Editor)

Hitler a jeho schopní kolegovia vyvinuli a riadili účinný ekonomický systém z opačnej strany, ktorý ohrozoval celý kapitalistický systém. Hrozil pokles ceny zlata, čo by pre týchto kapitalistov znamenalo všeobecnú katastrofu! Tento nový ekonomický systém bol nielen historicky jedinečný, bez spočívania na zlate, ale bol od začiatku vážnou konkurenciou voči kapitalizmu z Východu i zo Západu.

Tento nový ekonomický systém mohol byť zničený iba vojnou, a naši oponenti začali svoje prípravy celkom skoro. Vo svojom prejave vo Fultone v roku 1946 Churchill vyhlásil: „Vojna nebola vedená len kvôli porážke fašizmu (sic!) v Nemecku, ale na dobytie nemeckého exportného trhu. Ak by sme chceli, mohli sme vojne zabrániť v roku 1935, bez jediného výstrelu, ale neželali sme si to.“

Svetový židovský kongres a kapitalistické Anglicko s Francúzskom vyhlásili Nemecku vojnu, pretože ich lúpeživý systém bol v nebezpečenstve, ohrozovaný budúcimi stratami. Nezabúdame, že vedenie USA stálo od začiatku v pozadí, ako jeden z vojnových štváčov. Hodnota ich zlata bola v nebezpečenstve!

Bralo sa do úvahy, že vojna, ktorú chceli Spojenci nanútiť Nemecku, prinesie smrť miliónom nevinných ľudí. 2. svetová vojna spôsobila smrť okolo 55 miliónom ľudí, vrátane 11 miliónov Nemcov, z ktorých milióny boli ženy a deti.

2. svetová vojna bola vedená ako genocída proti Nemecku, na zavraždenie maximálneho počtu Nemcov, nadobro ničiac nemeckú ekonomiku. Bombardovanie nemeckých miest vyústiace do smrti viac než milióna žien a detí číní túto politiku jasne zreteľnú. Táto vojna bola mnohomiliónovým krvavým kúpeľom, spôsobeným malou skupinou judeo-anglo-amerických kapitalistov, ich nohsledmi a nastrčenými figúrkami. Dnes sú archívy otvorené. Pravda je známa! Človek musí len vyvinúť úsilie na vystopovanie tejto tajnej histórie, ako vraví Honoré de Balsac, pretože tam sa objavujú skutočné príčiny vojny.

„Studená vojna“ dočasne ušetrila nemecký ľud pred totálnym vyhladením, no naši zvolení „predstavitelia“ v Bundestagu pracujú otvorene na likvidácii nemeckého ľudu, a naším nahradením multi-kultúrnou spoločnosťou, multinárodným štátom na nemeckej pôde. Takto víťazi, ktorí vo vojne viedli genocídu proti Nemecku, dosiahnu svoj konečný cieľ.

Na zakrytie a zakamuflovanie skutočného pozadia a príčin vojny proti Nemecku sa proti Hitlerovi a Tretej Ríši použili všetky prostriedky: ohováranie, kriminalizácia, falzifikovanie histórie a otvorené lži. Tvrdí sa, že „demokracie“ sa museli brániť proti Hitlerovým plánom na „dobytie sveta“. To je absolútny nezmysel, nehanebné ohováranie a lživá propaganda krutosti, ktorá je taktiež rozširovaná povojnovými nemeckými politikmi a Židmi vlastnenými masmédiami. Celý politický systém dneška je odhodlaný skryť pravdu o Hitlerovej dobe. Vlasteneckí Nemci, ktorí odhaľujú pravdu, sú uvrhovaní do väzenia, napriek „garancii“ Článku 5 nemeckej ústavy, ktorý uvádza, že každý má právo na slobodné vyjadrovanie svojho názoru.

Dnes má kapitalistická Spolková republika Nemecko dlh 2,355 miliardy mariek. Dlh obrovský a nepredstaviteľný! Okolo 5,7 milióna nezamestnaných za dekádu a ďalší skrytí nezamestnaní, ktorí tvoria 1,5 milióna skutočného počtu nezamestnaných. Obrovský národný dlh viac neumožňuje financovanie programov vytvárania pracovných miest. Ekonomicky je SRN na svojom konci. Za Hitlera by takýto kolaps nebol možný!

Dnešný ekonomický a kultúrny úpadok v Nemecku a ústup od nemeckých hodnôt pramení z nastolenia kapitalistického, pseudodemokratického systému víťazmi. Neomylným cieľom je vyvolať narušenie a zničenie nemeckého kultúrneho ľudu, prostredníctvom odcudzovania a falzifikácie nemeckej histórie. Ak nemecká justícia stanovuje za vlastizradu smrť obesením, prečo sú nepotrestaní tí, ktorí sa snažia o zničenie a nahradenie nemeckého ľudu multikultúrnou spoločnosťou? Dodnes nám je upierané naše demokratické právo na referendum o takýchto dôležitých národných otázkach.

Spolková republika Nemecko používa výraz „evidentné“ (dobre známe) na potlačenie slobody vyjadrovania ohľadom dôležitých tém! Súdy a médiá sú prostitútkami moci peňazí za oponou anonymity, presne ako to odhalil John Swinton, bývalý vydavateľ The New York Times, v roku 1914.

Národný socializmus mohol byť zmarený iba vedením vojny proti Nemecku, ktoré muselo bojovať proti prevažujúcej materiálnej a vojenskej sile. V porovnaní s parazitným kapitalizmom, s jeho obrovskými ziskami len pre niekoľkých, ktorí sa musia vždy spoliehať na vojnu na zabezpečenie svojich cieľov, národný socializmus bol a stále je oveľa lepšou alternatívou.

Tento prejav bol uverejnený v týždenníku Der Schlesier, od 26. júla do 16. augusta 2002.


|Autor: Redakce|Zdroj: hlavuhore.wordpress.com|14.1.2015|